V nedeľu 12. júla vyhlásili najlepšiu futbalovú jedenástku sezóny Fortuna ligy 2019/2020. Okrem futbalistov sa odborná verejnosť zamerala aj na najlepších trénerov či rozhodcov. V kategórii najlepší asistent rozhodcu zvíťazil Dušan Hrčka, bývalý žiarsky futbalista, dnes uznávaný čiarový rozhodca.
Chlapci chcú na ihrisku väčšinou naháňať po trávniku lopty. Len máloktorý túži stať sa futbalovým rozhodcom. V rodine Dušana Hrčku sa však povolanie ROZHODCA dedí. Rozhodcom bol jeho otec aj starší brat Patrik. „Futbal som hrával za Žiar, neskôr za Lutilu a v roku 1995, keď som mal 20 rokov, tak som sa, po vzore svojho otca, rozhodol stať aj ja rozhodcom. Začínal som od najnižších okresných súťaží, potom nasledovali krajské súťaže a od roku 1999 robím asistenta rozhodcu v národných súťažiach,“ hovorí na úvod skúsený arbiter a ako vysvetľuje, rozhodca môže byť aj hráčom, ale nemôže rozhodovať tú istú súťaž, v ktorej hráva. „Ale keď už chcete rozhodcu robiť vážne, nedá sa to skĺbiť s hraním,“ podotýka Dušan, ktorý už má za sebou odrozhodovaných približne 300 zápasov v prvej lige.
Oceneniu, ktoré Dušan získal od Slovenského futbalového zväzu po prvýkrát, sa potešil. Ako však skromne hovorí: „Som toho názoru, že rozhodca má byť neviditeľný, takže na oceneniach si veľmi nepotrpím.“ My len podotýkame, že v ankete hlasovali hlavní tréneri účastníkov FL, prezident Únie ligových klubov (ÚLK), zástupcovia Slovenského futbalového zväzu (SFZ) – tréner reprezentácie SR "A", tréner SR "21", technický riaditeľ a zástupca trénerov vo Výkonnom výbore, prezident Únie futbalových trénerov Slovenska a predstavitelia médií. O najlepších arbitroch rozhodovali svojimi hlasmi aj pozorovatelia rozhodcov SFZ v spolupráci s Asociáciou rozhodcov SFZ. „Keďže hlasovali odborníci, a nie fanúšikovská základňa, určite má takéto ocenenie väčšiu váhu. Tí ľudia poznajú mňa aj moje výkony ako rozhodcu,“ zamýšľa sa Dušan.
Rozhodcovia nováčikovia začínajú rozhodovať od najnižších súťaží, aby získané teoretické vedomosti vedeli stopercentne zúročiť na futbalovom trávniku. Na Slovensku sa delia do troch skupín - TOP skupiny, AB skupiny a B skupiny. Keď medzi rozhodcov postúpi mladý rozhodca, ide do B skupiny, kde sa ide doslova oťukať, dostane na rozhodovanie ľahšie zápasy, prípadne dorast. Potom ide do AB skupiny, kde už môže dostať jeden – dva zápasy z prvej ligy a potom je už TOP skupina, kde chodia rozhodovať iba prvú ligu. Do takejto TOP skupiny patrí aj Dušan, ktorý je dnes prvoligovým rozhodcom. „Nie som však medzinárodný asistent rozhodcu,“ zdôrazňuje a približuje, kde napriek tomu v zahraničí rozhodoval: „Bol som na niektorých dôležitých zahraničných zápasoch. Spomeniem Rumunsko, kde sa hralo o titul a na rozhodovanie si zavolali neutrálnych rozhodcov. Hral sa vtedy zápas medzi CFR Kluž – FC Temešvár. Ale rozhodoval som aj v Poľsku, kde išlo o postup z II. do I. ligy.“ Byť futbalovým rozhodcom znamená okrem posudzovania faulov a gólov aj spoznávanie nových miest a ľudí. Dušan sa vďaka tomu dostal na viaceré zaujímavé zápasy do krajín ako Island, Portugalsko, Škótsko, dvakrát rozhodoval vo Švédsku, ale bol aj v Bielorusku, v Estónsku či Litve. Práve v spomínaných dvoch krajinách išlo o zápasy, ktoré boli predkolami Pohára UEFA. „Rozhodoval som aj priateľský zápas Česko – Fínsko a keď sa hrali Majstrovstvá Európy v Rakúsku, tak som bol pri generálke rakúskeho A tímu proti Tunisku.“
Pokriky si nevšíma, na hru sa musí sústrediť za každých okolností
Aj keď po toľkých rokoch rozhodovania sú už jednotlivé zápasy pre Dušana takpovediac rutinou, nikdy nič nepodceňuje, a to či ide o zápas prvej ligy, alebo mládežnícke stretnutie. Ako však prezrádza, extra prípravu na zápasy nemá: „Potrebujem však kľud, čo je prípad finále Slovenského pohára. Veľmi sa pred takýmito zápasmi nerozptyľujem, dokonca dva dni pred zápasom nejdem ani behať alebo bicyklovať, aby som nespadol a nezranil sa.“ Finále Slovenského pohára, ktoré Dušan rozhodoval aj tento rok, bol už jeho tretí takýto zápas. Okrem toho bol na Slovenskom pohári v minulosti delegovaný aj ako náhradný rozhodca a rozhodoval aj v niekdajšom Superpohári, kde sa proti sebe postavili víťaz ligy a víťaz Slovenského pohára. Keď sa ho pýtame na jeho najdôležitejšie zápasy kariéry, sú to už spomínané zahraničné v Rumunsku a Poľsku. „Z domácich sú to napríklad zápasy medzi Slovanom a Žilinou, kedy hrali o titul. V takýchto zápasoch býva vypredaný štadión, zápas je ostro sledovaný v televízii i na štadióne a aj fanúšikovia sú ostrejší. Tých však až tak nevnímam, pretože keď máte za sebou 20-tisíc ľudí, jediné, čo vnímate, je hluk,“ hovorí so smiechom a o čosi vážnejšie dodáva: „Určite je to iné na štadióne, kde je veľa ľudí, ako keď prídete na štadión, kde je tisíc ľudí. Samozrejme, aj tisíc fanúšikov dokáže urobiť dobrú atmosféru, hlavne ak povzbudzujú normálne a nie s nadávkami na rozhodcov, funkcionárov, hráčov či trénerov. Pretože aj keď si nadávky nevšímam, všetko vnímam. Našťastie, u mňa je to jedným uchom dnu, druhým von.“ Ako Dušan podotýka, na nadávky od fanúšikov nereaguje aj preto, lebo by ho to zbytočne to rozptýlilo. „A to si nemôžem dovoliť. Môže sa totiž stať, že sa celý zápas nič nedeje a odrazu príde 90. minúta a zlomový moment, kedy budete zrovna rozmýšľať nad tým, či niekto niečo po vás zakričal, nebudete sa sústrediť a vtedy urobíte chybu. A ten moment môže rozhodnúť o celom zápase. Dôležité je maximálne sa sústrediť na hru za každých okolností,“ zdôrazňuje vážne rešpektovaný arbiter.
Slovenskí rozhodcovia majú štyrikrát do roka fyzické previerky. Najbližšia čaká Dušana už túto nedeľu v Tatranskej Lomnici. „V pondelok večer som písal online test z pravidiel futbalu. Okrem toho, všetci rozhodcovia v I. a II. lige majú šport testery, ktoré zaznamenávajú napríklad aj tepovú frekvenciu. Musíme tiež mať minimálne tri tréningy do týždňa. Ja chodím minimálne dvakrát do týždňa behať, dvakrát do týždňa na bicykel a okrem toho absolvujem aj CORE cvičenia, kedy sa cvičí s vlastnou váhou tela,“ konkretizuje Dušan a ako spresňuje, absolvuje tak minimálne päť tréningov do týždňa. V zime majú rozhodcovia týždenný seminár v Turecku, kde absolvujú dvojfázový tréningový cyklus, rôzne odborné prednášky zo zmien a doplnkov z pravidiel futbalu. Zároveň tu majú teoretické a písomné skúšky. „V lete máme 3-dňový seminár v Senci alebo Tatranskej Lomnici, na jeseň týždňový tréningový kemp vo Vysokých Tatrách, ktorý je zameraný na kondičnú prípravu. Každý deň – dva zase tréningy, resp. jeden deň absolvujeme vysokohorskú kondičnú turistiku, čo znamená zrýchlený presun 20 kilometrov na nejaký vysokopoložený bod vo Vysokých Tatrách,“ vymenúva Dušan a aj z tohto je tak zrejmé, že robiť rozhodcu nie je iba koníček. „V Bratislave máme kondičného trénera, ktorý to všetko kontroluje, trénuje nás a musíme sa dostať do fázy, ktorá je označená ako „very good“. Kondička musí byť,“ hovorí s úsmevom Dušan, ktorý ešte donedávna trénoval s bratom, ktorý bol tiež prvoligovým rozhodcom. A práve táto skutočnosť tiež v minulosti rozhodla o tom, že sa Dušan stal asistentom rozhodcu, nie hlavným. „Môj brat bol hlavným rozhodcom, takže ja som išiel automaticky za asistenta. Neľutujem to však, lebo aj vďaka tomu som sa dostal kade-tade do sveta,“ konštatuje s odstupom času a ako prezrádza, má za sebou aj zápasy, ktoré rozhodoval ako hlavný rozhodca. Boli to zápasy v terajšej II. lige Nitra – Slovenský Grob a Podbrezová – Banská Bystrica.
Aj rozhodcu môžu potrestať
Ak by ste čakali, že Dušana uvidíte na čiare na zápasoch nášho Pohronia, sklameme vás. „Nemôžem rozhodovať zápasy Pohronia, pretože pochádzam odtiaľto. Išlo by o konflikt záujmov, pretože poznám osobne veľa našich funkcionárov. To, ktorý zápas budem rozhodovať, určuje Komisia rozhodcov,“ vysvetľuje Dušan, ktorého baví futbal aj z pohľadu diváka, takmer ako každého chlapa. Obľúbené futbalové súťaže či kluby však nemá.
V posledných rokoch sa do futbalu zavádzajú mnohé nové technológie, jednou z nich je aj systém VAR. Aký je názor nášho rozhodcu na tieto zmeny? „Aj ja som sa školil vo VAR systéme,“ prekvapuje nás, a zároveň prezrádza svoj názor: „Poviem úprimne, nie som tomu naklonený. Veľmi sa tým hra zdržuje. Môže sa stať, že jeden rozhodca presadzuje tvrdšiu hru, rozhodca za monitorom môže byť citlivejší, a tak môžu vzniknúť rozpory, pribúdajú emócie a hra sa naťahuje. Verím, že sa to časom skoriguje a bude to pre futbal dobré. Radšej by som však bol, keby bol v lopte čip, podľa ktorého by sa dalo určiť, či bol, alebo nebol dosiahnutý gól. Samozrejme, to by sa využilo najmä pri sporných situáciách. Veľakrát sa stane, že lopta padne od brvna dole a ľudské oko nemá šancu zachytiť či lopta bola, alebo nebola celým objemom za bránkovou čiarou. Potom, keď to ukáže kamera, tak každý povie, veď to je jasný gól. Treba si to ísť ale vyskúšať priamo na ihrisko.“
Aj rozhodca je len človek, a preto sa môže ľahko stať, že sa jeho rozhodnutie po čase ukáže ako chybné. „Pokiaľ budú rozhodovať ľudia, vždy sa stanú aj chyby. Nedá sa to bez toho. Tak isto, ako spraví chybu hráč, keď nepremení pokutový kop, alebo prekopne prázdnu bránu, aj rozhodca urobí chybu. Patrí to k futbalu. Keď rozhodnem, v tom momente som si istý, že som rozhodol správne. Ale môže sa stať, že som urobil chybu, ktorú si však niekto všimne až pri opakovanom zázname. Sú na to kompetentní ľudia, delegáti, ktorí to vyhodnotia. Na základe chybného rozhodnutia môže dokonca rozhodca dostať trest. Napríklad že nebude nominovaný na ďalší zápas, alebo na dve kolá. Podľa toho, akú chybu urobí,“ prezrádza pre fanúšikov futbalu málo známe informácie a hovorí o konkrétnom prípade, kedy sa názor diváka nestotožňuje s rozhodnutím rozhodcu: „Veľakrát sa to stáva pri ofsajde. Postavenie mimo hry ale ešte nie je dôvod, aby rozhodca dvíhal zástavku. To je veľmi dôležité a mnoho fanúšikov to nevie. Keď je hráč v postavení mimo hry, ale nehrá s loptou, nie je to ofsajd. A vtedy sa stáva, že fanúšikovia nadávajú, že to bol čistý ofsajd. Pritom to tak nie je.“
Pri futbale zostane aj po skončení kariéry rozhodcu
Ako rozhodca sa tiež Dušan každoročne zúčastňuje prednášky, ktorú organizuje Slovenský futbalový zväz pod názvom Integrita. Týka sa korupcie vo futbale. „Na prednáške nám na konkrétnych prípadoch vysvetľujú a ukazujú, ako sa rôzne skupiny ľudí, väčšinou zo zahraničia, snažia nadviazať kontakt a radia nám, akým spôsobom postupovať, aby sme sa do niečoho „nenamočili“. Bol som na zápase, kde bol po polčase stav 0:0 a nakoniec skončil 5:0, čo sme boli aj my prekvapení. Ale nedokážem posúdiť, či niekto na ihrisku behal viac, alebo menej, ako hral prvý a ako druhý polčas. To musia rozanalyzovať druhí.“
Vďaka dlhoročnému pôsobeniu vo futbale si Dušan našiel veľa priateľov, ktorých má skoro v každom klube. Dnes sú to už bývalí hráči, ako napríklad Igor Bališ, Marek Ujlaky, Miro König, Igor Demo, Miro Hrdina. A ako vzniknú priateľstvá medzi rozhodcom a hráčom? „Keď sa s niekým stretávate dvadsať rokov, najskôr ako hráč, potom ako funkcionár, po zápase idete na kávu, debatujete spolu. Takto som spoznal aj Mikiho Radványiho, ktorého poznám ešte z čias, keď trénoval Dunajskú Stredu,“ prezrádza a na záver naznačuje, čo bude robiť po skončení rozhodcovskej kariéry, ktorá sa už blíži: „Rozhodcovský dôchodok začína v 45-ke. Pri futbale chcem zostať, ale určite viem, že nebudem robiť napríklad delegáta. Musím však povedať, že robiť prácu rozhodcu je veľakrát na úkor rodiny. Moji blízki ma napriek tomu počas tých viac ako 20 rokov podporovali a stáli pri mne, za čo im patrí veľké poďakovanie.“
(li)
