Pochádza zo 45-tisícového mestečka Bijeljina na severovýchode Bosny a Hercegoviny, v republike Srbskej, má 24 rokov a jeho snom je zahrať si nemeckú Bundesligu. Reč je, samozrejme, o našom srbskom útočníkovi Kojovi Matićovi.
Spolupráca medzi Pohroním a Kojom začala vo februári tohto roku, kedy ho zavolal tréner Radványi. Poznali sa z predchádzajúceho klubu ŠK 1923 Gabčíkovo. „Najprv som prišiel na skúšku, po týždni mi povedali, že ma chcú,“ hovorí na úvod útočník, ktorý do lopty kope od svojich 6 rokov. „Trénovať som začal, keď som mal 8, môj prvý klub bol v rodnom meste FK Radnik Bijeljina. Strávil som tam 3 roky, na ktoré rád spomínam. Potom som ale prešiel do FK Proleter Johovac, na ktorý spomínam ešte radšej, pretože sme vyhrali každý turnaj, na ktorom sme boli a mali sme výborné mužstvo,“ spomína na svoje futbalové začiatky Kojo.
Niektorých chlapcov privedú k futbalu otcovia, bývalí hráči, u Koja však toto pravidlo neplatí. „Nikto nehrával futbal z mojej rodiny, zatiaľ som len ja,“ smeje sa útočník, ktorý ale podotýka, že syna raz k futbalu určite viesť bude. „Keby to však nevyšlo, môže hrať aj tenis či basketbal. Keby som nebol futbalista, určite by som hrával jeden z týchto športov,“ zamýšľa sa s úsmevom na tvári. Ten Kojovi nemizne z tváre takmer nikdy. Je to veľmi príjemný, ústretový a milý človek, ktorého si vážia aj jeho spoluhráči. Rovnako to vidí aj náš útočník: „Veľmi som spokojný s kádrom a trénermi, takú dobrú partiu som ešte nezažil. Všetci hráči sú dobrí a pozitívni, s každým si dobre rozumiem, dokonca spolu trávime aj čas mimo ihriska, na káve,“ prezrádza. Kojo je na Slovensku už niekoľko rokov, jeho slovenčina je takmer dokonalá s jemným prízvukom. Jazyk si zlepšuje najmä pozeraním filmov.
Ako pri každom hráčovi, aj pri Kojovi nás zaujímali jeho ciele, či už v našom klube, alebo jeho osobné, životné méty: „Moje ciele v tomto klube sú, aby sme sa teraz najprv zachránili, preto som aj prišiel, pomôcť mužstvu najviac, ako môžem. A aby sme ďalšiu sezónu boli v prvej šestke a bojovali o titul. Čo sa týka životných cieľov, najprv, aby moja rodina bola šťastná a zdravá, lebo oni sú mi najväčšou podporou. Čo sa týka futbalu, môj sen je hrať nemeckú Bundesligu,“ priznáva Kojo a my mu držíme palce. Keď už hovoríme o rodine, Koja podporuje nielen mama Cica a otec Milan, ale aj sestra Dejana. Domov sa mladý futbalista dostane len cez letnú či zimnú prestávku. Kojovu kariéru sleduje aj kamarát z detstva Luka Jović, hráč Realu Madrid.
Keďže Kojo začínal s futbalom vo svojej rodnej krajine, môže tieto dva štáty porovnávať: „Áno, môžem porovnať futbal v Bosne a na Slovensku. Môžem povedať, že na Slovensku je trochu lepšia infraštruktúra, štadióny či tréningové ihriská. Čo sa týka kvality hráčov, tak v oboch krajinách nájdeme talentovaných futbalistov, ktorí sa dokážu vo svete futbalu presadiť.“
Aj Kojov rozbeh v našom klube zastavila koronakríza. „Počas tejto pandémie som zostal v Žiari, pretože zatvorili hranice a nemohol som sa dostať domov. Trénoval som naplno každý deň, lebo som vedel, že liga bude určite pokračovať a chcel som byt na reštart pripravený,“ hovorí ďalej náš útočník.
Chalanov čaká v sobotu dôležitý zápas proti Senici. Tento zápas rozhodne, či nastúpime do barážových zápasov o udržanie sa vo Fortuna lige. Ako vidí tento boj Kojo, zachránime Fortuna ligu v Žiari nad Hronom? „Som si tým istý,“ dodáva na záver.
Ako vnímajú Koja jeho spoluhráči z klubu?
Obranca Petr Pavlík: Kojo je poctivý „dříč“, ktorý nevypustí žiadny súboj a do všetkého ide naplno. Charakterovo je to pohodový spoľahlivý človek, ktorý nepokazí žiadnu zábavu.
Útočník Paťo Abrahám: Bojovník, srdciar a vždy dobre naladený. V útoku si spolu rozumieme, sedí nám to spolu.
Záložník Peter Mazan: Kojo k nám prišiel v zime a rýchlo sa v tíme etabloval. Je to charakterný hráč a takých Pohronie potrebuje. Videli sme na tréningoch, že nám môže pomôcť, ale šancu dostal až po korone a chopil sa jej. Prajem mu, aby strieľal góly a ťahal mužstvo.